V krajine Minangkabau - Cast 7 (Slovensky)

Nasa dlha cesta autobusom nam umoznila zmenit region a tak sa dostavame do Zapadnej Sumatry, do krajiny Mjnangkabau. Indonezania samozrejma nie su jednym jedinym etnikom, nemaju len jedno nabozenstvo, jazyk, ci tradiciu. Rozdiely existuju nielen medzi ostrovmi, ale aj v ramci kazdeho ostrova a dokonca regionu. Ako vsade, nachadzame tu mnohe kultury a subkultury.

Po nasom pobyte vo vacsinovo krestanskej krajine Batak jazera Toba, po Ketambe v moslimskej provincii Aceh, sa teraz nachadzame v krajine Minankgkabau, ktori mali zaujimavu myslienku: zmiesat matriarkarnu spolocnost s islamom! Zeny tu vlastnia vacsinu pozemkov, ony takisto dedia a novomanzel tu odchadza po svatbe prave do rodiny svojej zeny. A podla nazoru muzov, ktorych sme sa vypytovali system funguje ako hodinky a muzi su spokojni (aspon nam to tvrdili...). A neoplati sa tu muzom zahybat, v pripade rozchodu muz straca vsetok majetok a musi sa prestahovat do inej lokality. Takze tato spolocnost nie je spravodlivejsia nez nasa, ale nam sa paci (a hlavne Veronike!), ze su tu role prehodene. A v tomto malom svete je nabozenstvom islam, zeny nosia vacsinou satky (roznych farieb, a make-up nie je vyluceny), dokaz ze ludia dokazu prisposobit nabozenstvo svojej spolocenskej organizacii...

Ostavame na niekolko dni u Ikbala, ktory mal vybornu myslienku postavit niekolko chatiek z bambusu priamo pri skalach a ich vodopade (co nam dodava vodu), a pri okraji uzasnych ryzovych poli v doline Harau. Je tu skvele a pokojne, travime tu niekolko dni prechadzkami a uzivanim si pokoja.

Soboty a nedele su ako vzdy od pociatku nasho pobytu v Indonezii prilezitostou stretnutia sa s indonezskymi turistami, ci uz su z vedlajsieho mesta alebo ostrova. Prichadzaju s rodinami, bud styria ci piati na jednom skutre (vcetne novorodencov), alebo v obrovskych autach s dymovymi sklami. Radi sa potom vsetci stretavaju pri vodopadoch, niektori sa ukazuju so zvieratami s dzungle: varanmi, sovami a hadmi roznych velkosti (a my sme radi, ze sme sa s nimi nemuseli zoznamovat v dzungli!)...

My si radsej prezerame kacky v ryzovych poliach alebo makaky ked sa prechadzaju na okraji skaliska... A aj my sme pri tej prilezitosti dostali chut liezt po skalach, ale nedalo sa, lebo tu len konci sezona dazdov a skaly su moc smyklave. Tak sa ku lozeniu vratime az v Parizi.

No a tak sa tu zatial ucime indonezskej kulture...uz je to dlho co sme stratili pojem o tom, ako vyzera umyvadlo a tepla voda, a preucili sme sa na mandi, betonovu a niekedy dlazdicami oblozenu nadrz s vodou, z ktorej si naberame vodu plastikovym hrncekom (mohli by sme sa teoreticky do tej studenej nadrze aj ponorit, ale aj ked je teplo, kto by sa dal do takeho projektu??...)