Najkrajsie rana na svete - Cast 10 (Slovensky)

Ano, suhlasime s vami, ze nazov sa zda byt prehnany, ale my sme tu naozaj prezili uzasne vychody slnka, kracali pod hviezdami aby sme privitali slnko kusok od sopiek z pociatku sveta...

Opustili sme Yogyu vo vlaku, co bolo pre nas luxusnou situaciou, lebo sme sa tak vyhli pocas niekolko hodin blaznivej jazde Indonezanov! A jazdeni v Indonezii by sme fakt kludne mohli venovat cely clanok. Na zaciatok, tu sa jazdi vlavo, co je teda fakt divne (urcite suhlasite) a potom sa tu komunikuje na ceste klaxonom: "Pozor idem" alebo "Nazdar" alebo este "Diky"...takze nakoniec ani nevieme co si mysliet ked pocujeme klaxon. A samozrejma, ze je to takisto signal na upozornenie, ked niekto predbieha. Ach, predbiehanie na indonezskych cestach, rozpravka...Skuste si predstavit, ze vacsinou je cesta len jednopruhova, a ze o ten kusok sa delia motorky s vozidlami veskereho typu (a domacimi zvieratami, samozrejma). Kazdu chvilu sa da co predbiehat, tak na co cakat kym nejde nikto oproti na zacatie predbiehania. Na strane soferovej pohodicka, zatialco na strane francuzsko-slovenskej trochu stresu, aspon na zaciatku, lebo po stovke kilometrov sa nam podarilo dostat do stoickeho stavu pokoja, so stipkou fatalizmu.

Takze preco vlastne acceptujeme vsetky tieto rizika? Aby sme sa znovu dostali k volkanom, ktore su v Indonezii take caste ako katedraly vo Francuzsku a taktiez tak majestatne.

Bromo a jeho priatelia za mesacneho svitu, pri vychode slnka, v plnej hmle alebo pri zapade... ponukli Veronike jedno z najkrajsich predstaveni, a mne jeden z najkrajsich darcekov k narodeninam...

A to predstavenie je take skvele, ze koli nemu vstavame o 3tej rano a to dva dni po sebe a bez hundrania! A nakoniec si davame jazdu na malych ale mocnych konoch na dne caldeiry.

   

Pokracujeme sopkou Ijen, viac na vychode, ktora ma v svojom krateri uzasne zelene jazero, s najvacsou kyslostou na svete.

       

A na dne ktoreho sa striedaju muzi, ktori z neho odvazaju siru kazdu noc, podobne ako banici. S jednym z nich sme zisli uplne dolu, ku "lomu" siry, odkial sa valia kudele nedychatelnych vyparov. Ziadny strach, mali sme satky na zakrytie ust a ked sme zavahali, Veronike dokonca prenajali plynovu masku.

Bolo to pre nas fascinujuce a zaroven tragicke predstavenie! Tragicke, lebo tito muzi si pri tom uplne nicia zdravie. V priemere vynesu na pleciach pri kazdom vystupe 60 az 70 kg siry, potom co ju vydolovali z kratera, ci uz s plynovou maskou alebo bez nej. Jedno z najtazsich zamestnani, ktore im ale umoznuje zarobit dva krat tolko ako je priemerna mzda, a oni su na tu tazku pracu hrdi. Stretavame aj starsich banikov, kracajucich pomalsie a s castejsimi pauzami na vydychanie. Mali sme aj chut im pomoct s tymi kosmi, ale ledva sme ich zdvihli...

Sme fascinovani tvrdohlavostou cloveka, kapacitou dat zo seba taketo usilie, volou zist do kratera kazdu jednu noc. Vsetci tito banici su nezavisli, ziadna firma neorganizuje tuto tazku pracu, len jedna vykupuje siru na rozne vyuzitie, najma pre kozmetiku. "Siru utrpenia" ( po francuzsky "soufre de souffrance")...

  

  

A my sa tam dole citime ako cudzinci-svedkovia, akceptovani banikmi, s ktorymi si vymiename par slov a usmevov, a zda sa, ze su hrdi na to, ze sme sa prisli pozriet na nich z dalekych krajin, a ze Ijen je tak trochu ich miesto, kde nam dovolia vojst, aspon na chvilu. 

Vychadzame zmeneni z tychto dlhych ran stravenych medzi sopkami a tak doprajeme trochu oddychu srdcu a ociam, smer Bali..